Spomienka na čakanie

Autor: Erika Špitalik Šimkovičová | 2.1.2013 o 12:23 | (upravené 7.1.2013 o 9:00) Karma článku: 6,66 | Prečítané:  433x

Sedela som v izbe a pozerala na bielu stenu. Za oknom plynul život a ja som si zrazu pripadala opustená a tak som vytiahla z tašky knihu a snažila sa čítať. Začala som počítať minúty do okamihu, kým sa môj život navždy zmení. Ako navždy, som nemala ani len hmlistú predstavu. Už to bolo pár dní, čo som sa preháňala s handrou a vedrom v ruke po byte a chytala syndróm hniezdenia. Všetky dvere v byte boli dôkladne vyumývané, tak ako aj okná a izby vyupratované, až ma môj manžel začal volať Cifofil. Napriek tomu som si stále vymýšľala nové a nové práce, čo ešte musím stihnúť do pôrodu. Zazvonil mi telefón a môj pôrodník mi oznámil, že môžem prísť na ďalšiu prehliadku k nemu v sobotu ráno, po skončení jeho služby. Pri slove pôrod sa ma začali zmocňovať pochybnosti, či to zvládnem.

Tak dlho som navštevovala nemocnicu a videla mnoho chorých na rakovinu, ktorí ležali na izbe a do žíl im vtekala drahocenná kvapalina, ktorá im mala zachrániť život, že som prestala veriť. Veriť v to, že sa to už nikdy nezopakuje, že už nikdy neuvidím tvár svojej milovanej osoby, stiahnutú v krutom kŕči bolesti a ja sa budem len MODLIŤ, aby jej bolo lepšie. Krematórium som len prežila.

Podopierala som otca a dívala sa na príbuzných, ktorých sme roky nevideli. Vnímala som ich ako cudzích. Prišli sem vzdať poslednú úctu mŕtvej, ale neboli schopní urobiť tak, kým ešte žila. A teraz tu sedeli a mlčky sa nás štyroch dívali a niečo si potichu šepkali. „Je mi z nich zle. Nemôžem s nimi byť v jednej miestnosti. Musíš vydržať.“ Povedala som otcovi a podoprela ho, aby cítil, že tu som. Už nezáležalo na ničom. Všetky tie strašné týždne a mesiace plné obáv, strachu, úzkosti a plaču boli preč. Pristúpila ku mne krstná a pokúšala sa ma "zabaviť" rečami o tom, aká som silná a ako ma obdivuje za to, že som ani len slzu nevyronila. O čom to preboha rozpráva? Pozrela som sa jej do očí, ona však nezniesla môj pohľad a preniesla ho inam. Cíti sa vinná? Preblesklo mi hlavou. Neviem. Znela odpoveď. Všetky JEJ sestry okrem jednej, stali pri truhle a hlasito nariekali. Zabudli už na to, že si nespomenuli ani na JEJ narodeniny. Hnusilo sa mi to. Za tie roky nemali čas, prísť za NOU, navštíviť ju, alebo sa s ňou inak spojiť. ONA ich vždy prijala, keď ich stretla, keď im zavolala. Vždy som ju obdivovala za ten stoický pokoj a ľahkú dušu. Za to, že nebola schopná nenávidieť, ani zraňovať tých najbližších, hoci pri nej nestáli. Pred smrťou mi povedala: „Nechcem ich vidieť, ani jedného. Všetko je preč, vy ste rodina, ste spolu a len na tom mi záleží.“Chápala som, prečo to tak chcela a rešpektovala som jej želanie. Nerešpektovali ho však oni, jej súrodenci. Nechceli. Nechápali, prečo ich nechcela vidieť. Vyčítali nám, že sme im nedali vedieť, v akom je stave. Nerozumeli tomu. Bola prvá spomedzi nich, ktorá im ukázala, že život raz skončí každému z nás. Keby nebolo toho hlúpeho delenia majetku. Vždy pre nich boli dôležitejšie peniaze a len peniaze. Vedela som, že keď odtiaľto odídeme, nebude už žiadna rodina. Niekto ma poklepkal po pleci, natiahla sa ruka a podala mi vreckovku. Otcovi prišlo zle. Podala som mu vreckovku a sledovala ako mu stekajú slzy po tvári. Nebola som schopná nič cítiť. Vo vnútri som bola mŕtva a tak strašne prázdna. Pozerala som sa na truhlu, klesajúcu niekam dole a ďalej už nebolo NIČ. Slová kňaza ku mne doliehali len z diaľky. Rozprával o úžasnej žene, matke, ktorá chcela byť detskou lekárkou a mne prebleslo hlavou, že deti by ju milovali, tak ako ja. Andrea Bocelli. Panebože. Túto pieseň milovala. A dnes ju počujem naposledy. Prebrala som sa z myšlienok, niekto ma usilovne tlačil k východu. Obrad sa skončil a ja som sledovala ako kytice kvetov, ktoré milovala, presúvali k inej truhle."Poďte sem."To nás štyroch zavolal k sebe zriadenec krematória, aby nám dôstojne a s pietou vysvetlil, ako sa dostaneme k urne, ktorá zostane po NEJ.

 

Ubehlo niekoľko dní a ja som už len čakala. Manžel okolo mňa pobehoval a snažil sa mi vyhovieť, aby som sa cítila čo najpríjemnejšie. „Ste otvorená len na 2 cm. A už to trvá týždeň. Dieťatku sa zrejme nechce ísť von. V poriadku. Ak sa do utorka pôrod nerozbehne, v utorok nastúpite k nám na 8,00 ráno a pôrod Vám vyvoláme. Budete to mať za sebou“, : snažil sa ma upokojiť môj lekár. Ja som však vedela, že odteraz až do utorka nezažmúrim oka a budem počítať minúty.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?