Každý z nás je iný, jedinečný, originálny. Každý z nás je osobnosťou samou o sebe, vyrastajúcou v prostredí xy, obklopujúcou sa ľuďmi, mužmi, či ženami. Vyberáme si len sami svoje možnosti. A aj náhradné riešenia predstavujú možnosti, ktoré nás môžu zaviesť niekam inam a ukázať nám aj iný pohľad. Minule som čítala zaujímavý príspevok, ktorý patrí do kategórie krátkych, ale veľmi trefných a realistických zamyslení sa na tému „život". Vždy sa im poteším, pretože mnoho krát s nimi súhlasím, alebo ma presvedčia, zamyslieť sa nad nimi a predstaviť si, ako by som reagovala ja v takej situácii. Príspevok hovoril o tom, že silný jedinec svoje úspechy drží pevne v rukách a slabý jedinec ich považuje za dielo náhody. Slabý jedinec viní zo svojich neúspechov ostatných a silný jedinec prevezme za ne zodpovednosť, zoberie si z nich ponaučenie a ide vďaka nim ďalej. Sama viem, aké je niekedy ťažké, postaviť sa a ísť ďalej, aj keď mám chuť sa úplne opustiť a vykašľať sa na všetko. Paradoxom je, že vtedy, keď presvedčím samu seba, že sa tým prestanem zaoberať a riešiť to, zrazu sa stane niečo zvláštne. Jednoducho to dobre dopadne a ja pozerám, čo sa vlastne zmenilo. Hovorí sa, že v myšlienke je obrovská sila a keď na niečo myslíme negatívne, tak sa to tak aj stane. Preto je dôležité pozitívne myslenie. Mnoho ľudí sa stalo úspešnými vďaka tomu, že verili, že to dobre dopadne. Verili sebe, ale aj myšlienke, že to, čo chcú, sa im jedného dňa splní. Človek je tvor plný emócií a ťažko vníma niekedy niektoré veci z nadhľadu, keď sa ho to priamo dotýka. Je preto úplne odlišné, pozerať sa na druhého a riešiť s ním jeho problémy ako riešiť tie svoje. Akokoľvek sa budeme snažiť vcítiť do kože toho druhého, nášho priateľa, kamaráta, kolegu, či príbuzného, faktom ostáva, že nikdy nebudeme plne rozumieť tomu, čo prežíva a ako sa naozaj cíti. Jedna moja priateľka mi v minulosti, v časoch, keď bol náš vzťah zarážajúco úprimný a plný otvorenosti a ochoty, povedala, „viem, že sa snažíš mi pomôcť, ale napriek tomu, nikdy nebudeš rozumieť a chápať, čo som prežila počas obdobia rozvodu." Vtedy som sa cítila urazená, ba priam dotknutá jej slovami, ale neskôr, keď prešlo dlhé obdobie, ktoré mi prinieslo veľa ťažkých chvíľ, som si uvedomila, že mi povedala pravdu. Vtedy možno tvrdú, ale očisťujúco otvorenú a priamu.
Veď život je mnoho krát krutá a tvrdá rana do žalúdka, po ktorej umierame osamelí ako lavička v parku, aby sme sa znova zrodili čistí ako duša dieťaťa neskalená pretvárkou a lietajúca slobodne životom.
