Výlet po nehnuteľnostiach Londýna

Autor: Erika Špitalik Šimkovičová | 28.3.2013 o 15:55 | (upravené 29.3.2013 o 20:58) Karma článku: 8,57 | Prečítané:  235x

Vchádzali sme do Londýna, v ktorom panoval čulý ranný ruch. Pomaly sme sa prepletali pomedzi autíčka, ktoré prevážali klientov na miesto určenia a točili sa v kruhovom objazde. Nikdy predtým som nevidela podobné taxíky. Boli neskutočné. Zdali sa mi ako malé naťahovacie autíčka, ktoré šoféruje neviditeľná ruka. Natiahla som sa na sedadle a zvedavo nakúkala cez okno a pozorovala ten cudzí svet očami niekoho iného. Stále mi ešte „nedochádzalo", že som preč, v inom svete. S domácou sme sa dohodli pri poslednom telefonáte, že ma bude čakať na stanici, a v určenú hodinu si ma vyzdvihne podľa príchodu autobusu. Pôvodne som z toho mala celkom slušný strach, pretože som sa mala do jej domva dopraviť sama a počula som o Londýne rôzne historky, ale aj to, že je obrovský a vedela by som sa v ňom pokojne aj stratiť. Keď som si spomenula, ako som habkala do telefónu prvý krát anglické slovíčka natrénované z jazykovej školy, pripadala som si ako školáčik, ktorý nemo čumel na svoj učiteľku a netušil, či to robí správne.

Keď sme vošli do stanice, všade naokolo bolo množstvo zastávok a tak som tušila, že časť cesty mi práve úspešne končí. Vystúpila som a snažila som sa v tej mäteži dievčat a príchodzích, nájsť si svoj obrovský čierny kufor. Ešteže som si nepobalila všetko, inak by moja domáca dostala kŕč už len v momente, keď by ho zdvihla. Unavená, ale plná dojmov som si sadla na kufor a sledovala pohyb okolo seba. Niektoré dievčatá vzali svoju batožinu, rozlúčili sa a odchádzali na autobusy, alebo na metro, zopár ich ostalo čakať na svoju rodinu ako ja. Ubehla hodina, až som zrazu zbadala auto a v ňom mladú ženu okolo 40-tky, ktorá si ma so záujmom obzerala a popri tom stíhala aj parkovať. Bolo vidieť, že sa tu vyzná a vie presne, čo má urobiť. Vnútorný pocit mi hovoril, že som sa dočkala, ale netušila som, či sa mám z toho pocitu tešiť, alebo byť smutná. Ostala som ohromená, pretože som nebola na to pripravená. Ja som chcela zapôsobiť a tak som mala na sebe slušné čierne nohavice a slušnú blúzku. Ten štýl, čo mala na sebe moja domáca, mi na prvý pohľad nesedel, ale chápala som, že nie všetci sa rovnako obliekame. Ehmmmm. U nás by sa za ňou určite obrátilo viacero mužov, ale obávam sa, že by to neboli lichotivé pohľady. Čierne nohavice mala ťažko napasované na nohách a pri nadvihnutí kufra sa jej vyhrnulo jej tenké tričko a odhalilo pozostatky tehotenstva, ktoré bolo ukončené už pred 9 rokmi. Hello, I am Suzzanne, you are Erika? Civela som na ňu ako Alenka z ríše divov.Stihla som len vykoktať yes a prvé predstavenie bolo za nami. Pri nadvihnutí kufra na mňa vrhla pohľad dračice z ambasády, ktorý hovoril: „Ach jo, zase ďalšia, čo nám prišla ukradnúť našich úžasných anglických chlapov." Nuž jednoznačne mi v tej chvíli o nič iné ani nešlo. :) Moje prekvapenie dosiahlo vrchol a ja zabudnúc na všetky pravidlá, ktoré fungujú v UK inak ako na Slovensku, som omylom zamierila na ľavú stranu. Domáca sa ma len anglicky a prekvapene s chabým úsmevom spýtala: „To miesto je moje, alebo chceš šoférovať? To hádam nie"!.:)Svoj omyl som si uvedomila a pobavená som sa presunula napravo, pričom mi moja malá bunka našepkala, že nie som šofér a tu sa jazdí vľavo. Cesta autom trvala zhruba 30 min, pričom sme stále boli ešte len niekde v okrajovej časti Londýna. Mojej domácej zjavne nedochádzalo, čo je to mať za sebou viac ako 24 hodinovú cestu a veselo ma vláčila po domoch, ktoré si práve obzerala, pretože si plánovala prenajať v meste byt. Na čo, to som mala pochopiť neskôr. Napriek mojej únave som stihla zaregistrovať potapetované steny v domoch a nesmierne úzke schodištia, ktoré boli pomerne strmé. Nevedela som si ani predstaviť, že by som sa po takomto schodišti mala presúvať v noci. V poslednom dome som už bola taká unavená, že som sa svoju únavu už ani nesnažila skrývať a oprela sa na chvíľu o stenu, kým si ona s nadšením obzerala dom a postojačky som zaspala. Len zdiaľky som v polospánku zavnímala, ako sa o mne rozprávala s maklérom. Prebrala ma ruka na pleci a otázka:" Are you tired?" No čo na to odpovedať, keď má človek za sebou vyše 24 hodinovú cestu a oči by si najradšej zachytil zápalkami. No nie, pomyslela som si, len sa tak snažím relaxovať, alebo si skrátiť svoju voľnú chvíľku pri čakaní na ňu, sledujúc tie krásne tapety na stenách. Konečne pochopila, že je načase sa presunúť do jej domova a tak sme nasadli do auta a náš presun začal. Mala som bývať v mestečku Basildon, ktoré je od Londýna vzdialené asi 40 minút cesty. V priebehu cesty som sa trošku prebrala a v pamäti loviac niektoré slovíčka, som sa snažila komunikovať. Po pár minútach som pochopila, že mi práve povedala, že celkom nechápe, prečo som sa išla učiť do Anglicka komunikovať anglicky, keď hovorím veľmi slušne a zjavne jej rozumiem skoro všetko. Tak som jej vysvetlila, že som mala dobrý tréning vďaka intenzívnej angličtine na jazykovej škole. Učila nás skvelá lektorka, ktorá pôvodne vyštudovala psychológiu a bola to rodená Škótka. Napriek tomu, že bola Škótkou, mala krásnu výslovnosť a vždy sme sa na jej hodiny tešili, pretože ich vedela urobiť nesmierne zaujímavými. Keď sme mali preberať križovatku, zobrala nás von na ulicu, dala nám do ruky popis trasy v angličtine a mali sme sa stretnúť na mieste určenia. Z našej lektorky vyžarovalo neskutočné teplo a nikdy nemala problém s akoukoľvek otázkou, ktorú sme jej položili. Dokonca nás po ukončení kurzu pozvala aj k sebe na návštevu do Škótska. To sa však nedalo povedať o mojej domácej. Mala som z nej ako z človeka zmiešané pocity a tak som bola v strehu, čo od nej môžem očakávať v budúcnosti.

Práve sme vchádzali do malého mestečka, ktoré mi v rýchlosti stihla opísať, pričom na pojem malé, by sa u nás rozhodne tento opis nehodil. Množstvo križovatiek a áut napovedalo, že ide o väčšie mesto v porovnaní s našou predstavou veľkosti, ktoré má všetky atribúty u nás pomenovaného okresného mesta. Fascinovali ma jednotlivé ulice a deti, premávajúce sa po uliciach v školských uniformách. „Ideme po Molly a potom pôjdeme domov". V duchu som si unavene vzdychla a zmohla sa už len na chabý pokus o úsmev.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?