reklama

Šťastie - Žiť v mieri

Modliaca sa rodina Židov. Príchod nemeckých vojsk do Krakowa. Obrovské komíny a ľudia v davoch kráčajúci do plynových komôr. Rozbehnuté matky, ktoré nemohla zastaviť ani smrť v podobe vojakov SS s pažbami zbraní v rukách, utekajúce za autami plnými ich detíi, ktoré radostne mávali matkám nevediac, že idú na istú smrť. Klamstvo a lož, arogancia, sebeckosť. Bezcieľna a krvavá streľba do ľudí v gete, alebo na uliciach mesta. Precíznosť nacistov vo vedeniach evidencií. Veliteľ koncentračného tábora bez zmyslu strieľajúci do ľudí z balkóna a jeho milenka v posteli znechutená jeho "trápnou a detinskou zábavkou". Fabrika na hrnce. Účtovník bojujúci za záchranu iných v pekle. Malé deti utekajúce pred nacistickými vojakmi a ukrývajúce sa do pecí, pod podlahy, do latrín plných ľudských výkalov, a to všetko len pre jedinú vec. (obrazy z filmu Schindlerov zoznam)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Aby ŽILI a znova sa stretli so svojimi rodičmi. Miestnosť plná žien, ktoré v strachu kričia a čakajú, či na nich vypustia plyn, alebo vodu. Nahí muži a ženy pobiehajúce do kruhu a všetci rozdeľovaní na chorých a zdravých. Spálenisko z ľudských pozostatkov a vojak smejúci sa na ľudskej vatre. Tisícky kufrov s cennosťami, tisícky topánok a oblečenia. ZLATO, ŠPERKY, SVIETNIKY...Pocity hnusu a neustáleho strachu v každej sekunde. Boj o holý život. Radosť z prežitej sekundy dňa. Rozhovory ľudí v domcoch o tzv. "dezinfekcii".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neviem si predstaviť tú bolesť, obrovský a nikdy nekončiaci strach a predsa nádej, že raz sa to skončí. Keď deti boli odtŕhané od matiek a posielané do plynu za úsmevov nacistov. Keď smrť mala podobu vyslobodenia z pekla života. Keď nikto neveril, že pomoc raz možno dorazí. Keď život človeka nepodporujúceho SS akoby neexistoval. Osvienčim a jeho tehlové domce označené číslami. Ulice plné tmy a popol z plynových komôr, dopadajúci na hlavy obyvateľstva v meste. Život tam začal a zároveň končil. Čo bolo ľahšie? Guľka do zátylku od vraha, ktorý stal za chrbtom, pre nič, alebo živá skúsenosť z dennej straty najbližších rodinných príslušníkov. Milovaných a dúfajúcich, veriacich a neveriacich. Srdcia ľudí rozdrásané psychicky aj fyzicky na tisíc kúskov. Transporty vedúce za dráty a ľudia presúvaní vo vagónoch po stovkách až tisícoch bez vzduchu, bez toalety, bez vody, natlačených jeden na druhého ako zvieratá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

DÁ SA PO TAKEJTO PREŽITEJ SKÚSENOSTI ŽIT ĎALEJ A VERIŤ ?!!! V ČO EŠTE SA DÁ VERIŤ? ŽE EXISTUJE SMRŤ, ČI ŽIVOT, ŽE EXISTUJE BOH, ČI VIERA?ŽE JESTVUJE A ŽIJE RODINA?

Človek je najvyspelejší, najvyšší a najinteligentnejší prvok v reťazci prírody. A predsa taký zraniteľný. Desaťtisícom ľudí zničili duše, ich vieru, ich nadej, ich životy. A prečo? Pre koho? Pre mocenské záujmy a chuť rozširovať územie a podriadiť sa CHOREJ myšlienke tzv. "novej a čistej rasy"? Blond vlasy, modré oči, uniformita a všetci rovnakí a "znásilnení" vyznávať rovnakú vieru, myšlienky, ciele a činiť tak, ako im bolo prikázané. Kvôli jednému, ktorého meno NECHCEM VYSLOVIŤ !

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bola to VOJNA. Zažili ju naši starí rodičia a ich rodičia. Nikdy nechceli o týchto zážitkoch rozprávať. Načo. Ale ja si pamätám jeden príbeh, ktorý mi rozprávala moja mama a mojej mame jej mama. Keď Nemci na konci vojny utekali, prechádzali aj územím, na ktorom žili moji starí rodičia. A nedotkli sa žien. Nechali ich na pokoji. Mali svoje, ktoré s nimi chodili. Udržiavali si odstup a obyvateľstvu tohto územia neublížili,aj keď mohli. Po nich prišli ruskí vojaci. Naši osloboditelia. Môj dedo bol vtedy skoro zastrelený, pretože istý ruský vojačik nedokázal odlíšiť hasičskú helmu od helmy nemeckého vojaka. Mama mi povedala, že mladé ženy museli chodiť oblečené ako muži a tiež tak aj vystrihané. Mnoho žien bolo v tom období znásilnených ruskými vojakmi. A prišlo na svet následne aj veľa nemanželských detí. Ruskí vojaci na tomto konkrétnom území, kde žili moji starí rodičia, po svojom príchode rabovali a z dvorov brali hydinu a dobytok pre svoje potreby. Bez upozornenia, so zbraňou namierenou na ľudí. A toto boli prežité skúsenosti mojich starých rodičov z obdobia vojny, o ktorých sa 40 rokov nesmelo rozprávať. Veď naše územie oslobodila sovietska armáda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale ľudská myseľ je neuveriteľná. Spomienky v nej zostávajú ukryté celý život. A vždy sa nájde spôsob, ako sa dostanú von.

Cítili ľudia po tom všetkom ešte vôbec radosť, lásku, šťastie, vieru, nádej? Po vojne sa tešili, a o to viac pracovali, pretože Prežili. Vážili si bežiaci život.

LEBO ŽIVOT NAPRIEK UTRPENIU A HROZAM IŠIEL ĎALEJ.

Bola som v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau v Osvienčime. Videla som. Prežívala som. Cítila som ich. Ta hrôza, smrť a bezodné utrpenie, stále je to tam všetko prítomné. Treba to vidieť, pocítiť, vnímať všetkými zmyslami. Cítila som smútok a mala dieťa v náručí. A potom sladko a pokojne spalo v bugine. Nič nevedelo. A potom sa hralo na ulici medzi domcami, len občas sa otočilo a pozrelo sa niekam, smerom, kde nebolo nič. A niečo mi ukazovalo. A usmievalo sa tým smerom. Nikto tam nebol, nestál. Mne pripadalo nesprávne, prejavovať radosť na takom mieste. Život si však cestu nájde vždy, po svojom.

Som Šťastná, že Žijem v MIERI.

ŽE SA MOŽEM ROZHODOVAŤ SLOBODNE A VYBERAŤ SI PODĽA SVOJEJ VOLE.

ŽE MOŽEM ŽIŤ A MÁM PREČO ŽIŤ.

Erika Špitalik Šimkovičová

Erika Špitalik Šimkovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vychutnávať si rodičovstvo plnými dúškami a prežívať svoj obyčajne neobyčajný život originál.Nech žije MIER. Zoznam autorových rubrík:  OsobnéRôzne

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu