"Havkoooo", s pokrikom sa zrazu rozbehne k nemu a ja s ruksakom na chrbte vyštartujem okamžite za ňou ako strela, aby sa na neho doslova nevrhla. Pes, ako ju zbadá takú bežiacu mu oproti, zježí sa, zľakne sa a vyskočí. Dcérka sa zrazu prudko zastaví a keď k nej dobehnem, okamžite sa mi schová za nohy. Havkáča zastavila vôdzka a ja si šťastná vydýchnem, že malej nič nehrozí. "Prepáčte, nechcela som, aby sa Vaša dcérka zľakla". Pozriem sa na majiteľku psa a ona s ospravedlňujúcim úsmevom držiac v rukách vodítko dohovára svojmu maxipsíkovi,ktorý si vzápätí ľahne na zem a usalaší sa v tejto polohe.Vysvetlím dcérke, ktorá sa stále schováva za mnou, aby sa nebála. "Musíš byť opatrná. Ten psík sa zľakol teba, tak ako ty jeho". Dobrá logika, ale nič iné ma v tej chvíly nenapadne. Malá na mňa pozrie svojimi veľkými okáľmi a ja tuším, že toto nie je ani prvá ani posledná situácia. :) Pomaly vykukne spoza mňa a nesmelo vyriekne: "Havko, havko". Neubránim sa úsmevu a pohladím dcérku po hlávke. Majiteľka psa sa jej milo prihovorí, pričom sa veľký havkáč pohodlne rozvalený na tráve obzerá okolo seba a oddychuje pokojne v tieni stromu. "Nič sa nestalo, ja som sa len zľakla, aby sa dcérke niečo nestalo". Majiteľka sa na mňa s úsmevom a chápajúco pozrie a odvetí: "Nebojte sa, on by ani muche neublížil". V duchu sa zasmejem a havkáč pozerajúc na mňa svojimi dobráckymi očami, ma pomaly presviedča, že majiteľka má možno aj pravdu. Ale človek nikdy nevie a som len úzkostlivý rodič, ktorý sa prirodzene obáva o svoje dieťa. "Váš pes bol na vodítku, takže ste neurobili žiadnu chybu", odpoviem jej a pomaly sa zdvíhajúc zo zeme chytím dcérku za ruku a odchádzame. "Papa, papa", usilovne máva dcérka pani a tá jej s veselým úsmevom odkýva naspäť.
Zo zamyslenia ma prebral vrzgot dverí. Chvíľka ticha sa skončila. Malá práve vstala a ja už počujem cupot jej malých nožičiek po chodbe a jej tiché "mama".